Prvé školy tohto vznešeného spôsobu šermu vznikli v Tolede a Valladolide. Možno práve preto, že v týchto mestách vznikala tak preslávená toledská oceľ, ktorá je základom skvelých kordov a rapírov, ktoré sú dodnes považované za vrchol dokonalosti a patrili medzi veľmi drahé zbrane.
Koncom 13. storočia sa tu teda objavujú prví šermiarski a majstri a vznikajú šermiarske spolky a to predovšetkým Spolok majstrov šermu, ktorého hlavný majster sídlil v Madride v blízkosti kráľa. Jedine tento majster mohol udeliť titul majster šermu. A práve tu vznikajú prvé stupne, podľa ktorých sa odlišovala šermiarska schopnosť študenta. Boli to tieto hodnosti:
Tyro - bojovník
Luxor in arte palestrinae - ašpirant
Licentiatus in arte et usu palestrinae - učiteľ
Lanista seu magister in usu palestrinae - majster
Získať titul majstra šermu však nebolo ľahké. Ašpirant musel absolvovať veľmi prísnu skúšku u hlavného majstra. Okrem znalosti šermu musel preukázať vedomosti z oboru geometrie, filozofie a teológie. Kvôli týmto vysokým požiadavkám si mohol tento titul dovoliť len ten, kto si mohol potrebné vedomosti zaplatiť. Majstri šermu v Španielsku sa tešili veľkej úcte a vyučovali tiež etiketu a boli pozývaní k súdeniu a rozhodovaniu čestných sporov.
Najstaršie spisy o šerme pochádzajú od majstrov Jaime Pons de Perpignan a Pedro de Las Torres z roku 1774. V týchto knihách sa prvý raz stretávame s označením zbrane ropera teda rapír. Oba diela sa stali pilierom vyuky španielskeho šermu, ktorého sa dlhú dobu pridržiavali všetci majstri v Španielsku. Dôležitým v tomto type šermu bolo dielo majstra Sanchez de Carranza s názvom Filozofia zbraní v boji pri obrane kresťanstva. Vyšla v roku 1569 a po druhý krát v roku 1582 a stáva sa základným kameňom španielskeho šermu. Carranza bol vo svojej dobe dobrým majstrom šermu a tiež spisovateľom. Vo svojom diele píše, že zmyslom výuky šermu je lepšia obrana a zručnosť v boji proti Turkom. Súhrnom šermiarskych techník vytvoril školu, ktorá je charakteristicky na svoju dobu, prestúpená morálnymi, teologickými a matematickými poučkami čo znižovalo jej praktickú stránku, pretože na pochopenie textu musel byť jeho čitateľ vzdelaný v matematike a geometrii. Nasledovateľom Carranza bol majster Luiz Pacheco y Narvaez, ktorý v roku 1600 vydal knihu bez jedinej kresby s názvom O vznešenosti šermu. V učení majstra Narvaeza nachádzame zásadu, že telo musíme stavať k súperovi čo najviac z profilu, tak aby srdce bolo čo naj ďalej od súperovej zbrane. Vtedy bolo toto pravidlo novinkou. V roku 1705 majster Rada vydal knihu, ktorá sa niesla v duchu učenia majstra Caranzza. Ale až v roku 1805 don Manuel Antonio de Brea vo svojej knihe Všeobecné zásady a všetky pravidlá pri stretnutí mečov, vysvetlil a poodhalil princípy španielskeho šermu. Španielsky šerm však už v tej dobe stratil svoje postavenie a nikdy si ho už nevydobil späť. Európa sa začala učiť technikám šermu od Talianskych majstrov.
