Umenia európske
22. 3. 2007
Život znamenal vždy predovšetkým prežitie. V dobách, kedy bola jediným argumentom sila a zbraň sa stal meč symbolom slobody, sily a dobrého postavenia v spoločnosti. Dialo sa tak už vtedy, keď boj nebol ešte nijak systematizovaný, keď predstavoval len inštinktívne pohyby, ktoré sa ešte nedali nazývať šermom. Meč sa používal na získavanie vlastných výhod, ale tiež aj na vykonávanie práva a spravodlivosti. Jediný predmet tak predstavoval hrozbu i ochranu a nie je tak ďaleko tvrdenie, že históriu ľudstva písal meč.
Zrejme prvé zmienky o šerme ako definovanom boji so zbraňou môžeme nájsť v reliéfoch v chráme Medinet About v Hornom Egypte. Chrám bol vybudovaný na príkaz faraóna Ramsessa III v 12. storočí pred našim letopočtom. Na týchto reliéfoch vidíme okrem šermiarskej techniky aj prvé ochranné pomôcky a tiež účasť rozhodcov a divákov.
Vo vývoji európskeho šermu môžeme zaznamenať tieto dôležité obdobia:
1. Starovek - doba grécka a rímska
2. Stredovek - 13. až 15. storočie
3. Renesancia - 16. až 18. storočie
4. Športový šerm - 19. až 20 storočie
Staroveký šerm
Za základ európskeho šermiarskeho majstrovstva môžeme určiť grécku a rímsku vojenskú vyspelosť. Starovekí bojovníci tých čias boli vynikajúcimi šermiarmi. Ich výcvik začínal už od útleho detstva.
V starom Grécku bola mládež systematicky vychovávaná ku všeobecnej fyzickej zdatnosti a veľmi intenzívne cvičila boj s krátkym mečom. Ich schopnosti potom boli využívané vo vojsku, ktorého základom boli ťažké jednotky pechoty - hopliti. V starogréckom vojsku to bola najpočetnejšia vojenská jednotka. Títo vojaci pochádzali s rodín, ktorá si mohla dovoliť zaobstarať vcelku drahú zbroj - hoplonu. Práve od názvu zbroje pochádza názov tejto bojovej jednotky. Základom hoplonu bol bronzový pancier, skladajúci sa z predného a zadného dielu. V neskoršom období sa začína používať aj pancier pozostávajúci z kovových doštičiek pripevnených na koženom podklade. Na hlavách nosili hopliti ťažké helmy s vysokým hrebeňom a chocholom. Boli to takzvané koryntské helmy. Neskôr začali hopliti používať aj tzv. iónske helmy, ktoré sa vyznačovali pohyblivými časťami chrániacimi líca. Nohy boli ukryté za bronzovými chráničmi. Vo výbave hoplitov bol aj veľký okrúhly štít, na ktorom sa vynímal osobný znak každého hoplita. Ich hlavnou zbraňou bola kopia dlhá 2,5 m. Pobočnou zbraňou bol krátky rovný meč. Celá ich výstroj a výzbroj vážila necelých 30 kg. Práve pre túto záťaž mal každý hoplita otroka, ktorý nosil a staral sa o jeho výstroj. Hopliti boli zoradený do 8 rád hlbokej formácie nazývanej falanga. V bojovom postavení bolo vidieť iba pri sebe zrazené štíty a helmy s vlajúcimi chocholmi. Falanga sa po priblížení k nepriateľovi rozbehla poklusom a rozrazila nepriateľský šík. Po rozrazení nepriateľskej formácie hopliti použili krátke meče na dokonanie zkazy v nepriateľských radoch. V boji muža proti mužovi využili šermiarske schopnosti, ktoré im boli vštepované od detstva. Už v tej dobe existovali prví profesionálni učitelia šermu.
Najväčší rozvoj aj využite zaznamenal šerm antického obdobia v rímskej ríši. V školách šermu tohto impéria sa pripravovali bojovníci predovšetkým na boje poriadané na rôznych oslavách. Cvičenými bojovníkmi boli väčšinou zajatci či väzni, neskôr aj otroci. Čím viac boli obľúbenejšie zápasy, tým stúpala hodnota otrokov vycvičených v šermiarskom majstrovstve. Ich sláva bola základom vytvorenia samostatnej kasty bojovníkov otrokov. Bola známa ako kasta gladiátorov. Toto pomenovanie je odvodené od meča gladius, ktorý gladiátori používali. Okrem meča však používali množstvo iných a veľmi rozmanitých zbraní. V neskoršom období boli poriadané aj boje gladiátorov proti rôznym divým zvieratám. Boje občas prebiehali aj na vodnej ploche na malých lodiach. Gladiátori sa podľa svojej výzbroje delili na triedy zvané familiae. Boli to napríklad Sammiti používajúci samitskú výzbroj: krátky meč, pozdĺžny štít, prilbu s priezorom, kovovú holeň či rukávy. Inou skupinou boli Retirati, vybavení sieťou a trojzubcom. Ďalej tu boli Thrákovia, používajúci zakryvený meč a okrúhly štít. Jazdci boli v zatriedení medzi Equitesov a ťažkoodenci mali názov Boplomachi. Zo začiatku boli gladiátorské zápasy konané na námástiach, až nakoniec ich popularita vzrástla tak, že sa dostali až do rímskeho Kolosea. Začiatok súboja gladiátori vždy začínali známym pozdravom "Ave caesar, morituri te salutant!", teda v preklade "Buď zdravý cisár, idúci na smrť Ťa zdravia." Pokiaľ bol gladiátor porazený a ostal na žive, mohol poprosiť o milosť. Víťaz čakal na pokyn z hlavnej tribúny. Palec vztýčený dohora znamenal milosť, palec obrátený k zemi značil smrť. Kvalita bojových schopností gladiátorov sa ukázala v slávnom Spartakovom povstaní, počas ktorého gladiátori dokázali poraziť aj rímske légie. Skazou gladiátorov boli nezhody v ich vlastných radoch. Spartakus padol v boji a 60 000 gladiátorov bolo ukryžovaných popri rímskej ceste via Appia.
V tých časoch bol však kladený dôraz aj na výcvik pravidelných vojsk Ríma. Flávius Vegetius popísal šerm rímskych vojsk takto: Rímski legionári útočili prv na dreveny kôl, potom otupenými mečmi útočili navzájom jeden na druhého a až potom dostali ostré meč, ktorých strata sa prísne trestala. Umenie šermu museli ovládať občania Rímu vo veku od 17 do 45 rokov. V týchto rokoch totiž trvala ich vojenská povinnosť. Výzbroj pravidelnej rímskej armády tvorili dve skupiny zbraní: obranná arma, a útočná tela. Arma sa skladala z kovovej prilby cassis, alebo koženej helmy galea. Panciere sa delili na tri základné typy: šupinatý pancier lorica squamata, krúžkový pancier lorica hamata a pancier z úzkych kovových pásikov pospájaných koženými remienkami lorica segmentata, ktorý sa používal najčastejšie. Tela sa skladal z ťažkej kopie pillum, meča gladius a dýky pugio. Kopia bola dlhá okolo 2 metrov a hrot bol dlhý 60 - 100 cm. Tieto kópie mali spätný hák, ktorý zabraňoval vytiahnutiu kopie z rany. Iné kópie mali iba z časti zakalený hrot a ten sa po vniknutí do štítu ohol, čo zabránilo súperovi v ďalšom používaní štítu. Rímske meče mali krátku, ale pádnu čepeľ s obojstranne nabrúseným ostrím a hrotom. Ich dĺžka bola okolo 70 cm a šírka od 4 do 5 cm. Záštitná priečka bola krátka a rovná. Meč sa nosil v drevenom púzdre na pravej strane, tak aby nezavadzal štítu. Na ľavom boku nosili meč dôstojníci, ktorý nepoužívali štít.
Podobne ako v Grécku aj v Ríme existovala jednotka podobná falange s názvom acies. Išlo o obdĺžnik o hĺbke 6 mužov a dĺžke 500 až 1000 mužov. Najmladší a najsilnejší muži stáli vpredu a nazývali sa hastati, za nimi stáli starší bojovníci ? principes, poslednou časťou boli najstarší občania ? triari. Slabinou tohto bojového útvaru boli boky a tyl, na čo Rimania doplatili pri bojoch s Hanibalom.
Po rozpade rímskej ríše v roku 476 nastal všeobecný úpadok šermiarského remesla i kultúry.
Žiaľ žiadna učebnica z tohto obdobia sa nedochovala, preto spôsob šermu môžeme len odhadovať na základe používanej výzbroje. Môžeme teda odhadnúť, že boj sa odohrával na krátku vzdialenosť a medzi požívané techniky patrili predovšetkým krátke a rýchle výpady, ktoré boli kryté štítom, rôzne pretlačovanie a odhadzovannie či navalovanie sa na súpera.
S určitosťou však môžeme povedať, že vtedajší bojovníci boli naozaj vynikajúci šermiari, s veľkou vojenskou praxou. Podobný záver vyplýva aj zo starých báji a básní klasikov, kde vedľa odvahy, statočnosti a bojového umenia sa dočítame aj o hrdinských súbojoch známych bojovníkov, o ich nezraniteľnosti a technickej vyspelosti pri ovládaní zbrane.
Stredoveký šerm
Nasledovníci rímskych dobyvateľov síce z časti prebrali bojovú techniku Ríma, ale živelný postup a vedenie boja Germánov sa nedá kvalitatívne zrovnať s organizovaným spôsobom vedenia boja v Cézarovych dobách. Žiadny pravidelný bojový výcvik sa neprevádzal a na jeho miesto nastúpila prirodzená dravosť, bojová improvizácia a stratégiou bolo prekvapenie súpera a riziko.
Prvé stopy šermu v tomto obdobý môžeme nájsť už v 4. storočí nášho letopočtu u Gótov, kde sa praktikovali takzvané "božie súdy" , ktoré časom prerástli do osobných súbojov.
Centrum vojenskej moci sa presťahovalo z Ríma do ríše Franskej, ktorej vládol kráľ Karol Veľký. Počas jeho vlády zaznamenáva šerm určitý rozvoj svojej kvality, čo môžeme vypozorovať na základe dochovaných mečov z tej doby. Kládol sa síce dôraz na rýchlosť, ale boj väčšinou rozhodovala sila. O tom svedčia aj Staronemecké eposy píšuce o strašných úderoch do heliem a štítov. O technike ovládania zbrane však mlčia.
Zbrane v tomto období boli veľmi cenné, preto bojovníci na krytie používali predovšetkým štíty. Taktika boja zrejme spočívala v tom, že bojovník sa snažil predovšetkým zničiť súperovy štít. Až do 13. storočia mali nevýrazne hroty, pre to môžeme odhadnúť, že sečné techniky boli uprednostňované pred bodnými. Pomerne veľkú váhu týchto zbraní ma na svedomí ich nie príliš vysoká kvalita. Okrem meča a štítu sa požívali aj kopie, luk a šípy. Nosili sa kožené košele prešité kovovými platničkami a krúžkami, kapuce a suknice z tohto materiálu. Na hlave bola posadená jednoduchá kuželovitá prilba s krytom nosu.
Počas krýžovych výprav sa kresťanskí rytieri stretávali s veľmi vyspelým nepriateľom. Ich zbrane i zbroje sa navzájom ovplyvňovali v ďalšom vývoji. Rozšírila sa drôtená košeľa a krúžkova zbroj, ktoré dobre chránili proti šípom i sekom. Toto zase viedlo k zväčšovaniu váhy mečov a k zvyšovaniu priebojnosti strelných zbraní - tak vznikajú mechanické kuše. Účinnosti zbraní sa čelilo zlepšovaním panciera až do hranice únosnosti, takže v 14. storočí sa stretávame s celokovovým brnením s váhou až 40 kg, ktoré chránilo celého rytiera aj keď pri tom znižovalo obratnosť bojovníka.
V tejto dobe vplyvom južnej časti Francúzka ustupuje hrubé a nevychované správanie a nastupuje rytierska zdvorilosť. Príprava mladého rytiera začínala zhruba v jeho 7 rokoch. Vtedy mladý šľachtic nastúpil službu ako páža u niektorej vplyvnej dámy či bohatého šľachtica. Takto sa im dostalo výchovy v oblastiach dvorného chovania, kultúry, hygieny, hudby, tanca či kultivovanosti reči, ale predovšetkým sa kládol dôraz na znalosť rytierskych zvykov a heraldiky. V tomto období sa ešte neučili v bojovom umení, ale dokázali ovládať luk, kušu i oštep pre lovecké potreby . Zhruba vo veku 14 rokov sa stával panošom. Tu sa už ku koncu tohto obdobia začali učiť používať zbrane. Chodil so svojim pánom do boja, staral sa mu o výstroj a bez jeho zvolenia sa nesmel účastniť boja. Rytier učil panoša predovšetkým hlavnú bojovú dovednosť rytiera - súboje na koni. Umeniu šermu sa učili od starších zbrojnošov či panošov. Odbornosť týchto učiteľov vychádzala predovšetkým z ich vlastných skúseností nadobudnutých v bojoch. Do 15. storočia nie sú žiadne záznamy o nejakej systematickej škole šermu. Pasovanie za rytiera mohol panoš dosiahnuť statočnosťou preukázanou v boji alebo na turnaji. Patrónom rytierov bol svätý Juraj, známy ako zabíjač drakov. Pri ceremónii pasovania za rytiera si mladý muž pokľakol a pasujúci rytier ho tri krát udrel plochou stanov meča po pleci. To znamenalo: "Príjmi tieto údery s pokorou a bez odplaty, ale už žiadne ďalšie." Potom bol mladý rytier opásaný zlatým či pozláteným pásom a panoš mu pripol ostrohy, ktoré boli darom od jeho patróna.
Dvorní rytieri nikdy nebojovali s mečmi na koňoch. Boj s mečmi nasledoval až po strete koňmo s kópiami, potom čo sa rytieri ocitli na zemi. V prípade. že zlomili obe svoje kópie, a pri tom nespadli s koňa, zliezli z nich a pokračovali v boji na zemi.
Rast kvality ocele viedol k nárastu produkcie a obľube šermu mečom. Postupne sa vyvinul meč s predĺženou rukoväťou známy ako jeden a pol ručný a meč obojručný ktorý zažil svoj rozkvet hlavne v 15.storočí u mestskej pechoty.
V starom zákonníku Sachsenspiegel - Saské zrkadlo sa vyžaduje aby účastníci božieho súdu bojovali bez pancieru. Preto bolo treba dobre ovládať boj mečom, aby bojovník vedel nielen útočiť, ale i kryť súperove výpady.
Šerm postupne získaval na popularite medzi šľachtou a mešťanmi. Šermovalo sa pri rôznych slávnostiach. Prijímali sa rôzne výzvy. Šermovalo sa podľa prísnych pravidiel, cvičnými zbraňami, ale bez akých koľvek chráničov.
Od 15. storočia sa vytvárali šermiarské cechy, v ktorých sa združovali šermiarský učitelia i žiaci. Medzi najznámejšie patrilo Bratstvo svätého Marka so sídlom vo Frankfurkte nad Mohanom.
Ale najväčšiemu obdivu a popularite sa tešil šerm v období renesancie.
Renesančný šerm
Obrat bojovej taktiky spôsobilo predovšetkým rozšírenie účinnejších palných zbraní. Ťažkoodencov už ich brnenie neochránilo a tak stráca svoj zmysel. Kovové brnenie pokrývajúce telo bojovníka sa postupne zmenšuje a ostáva len na najdôležitejších miestach ako hruď a hlava. Odľahčenie brnenia viedlo k zlepšeniu pohyblivosti, ale tiež spôsobilo odľahčenie zbrane a zlepšenie jej ovládateľnosti, čo bolo predpokladom k vývoju precíznejšej techniky šermu. Takýto vývoj sa však neodohral za pár dní. Od prvého vojenského použitia strelného prachu (pravdepodobne v roku 1346 v bitke pri Kreščaku), trvalo skoro 150 rokov, kým ťažkoodení rytieri zmizli z bojových polí.
V tomto období sa objavujú prvé publikácie o šerme, v ktorých sa môžeme dozvedieť o úrovni, technike a význame šermu v týchto dobách. K tomuto javu prispel aj vynález kníhtlače pána Guttenberga v roku 1474. Skoršie práce o šerme sú skôr iba jednoduché obrazové rukopisy bez podrobnejšieho textového doprovodu.
Vtedajší šerm môžeme rozdeliť podľa krajiny v ktorom sa ten ktorý typ šermiarskej techniky zrodil a rozvinul. Rozoberieme si ho však postupne v jednotlivých kapitolách.
Zrejme prvé zmienky o šerme ako definovanom boji so zbraňou môžeme nájsť v reliéfoch v chráme Medinet About v Hornom Egypte. Chrám bol vybudovaný na príkaz faraóna Ramsessa III v 12. storočí pred našim letopočtom. Na týchto reliéfoch vidíme okrem šermiarskej techniky aj prvé ochranné pomôcky a tiež účasť rozhodcov a divákov. Vo vývoji európskeho šermu môžeme zaznamenať tieto dôležité obdobia:
1. Starovek - doba grécka a rímska
2. Stredovek - 13. až 15. storočie
3. Renesancia - 16. až 18. storočie
4. Športový šerm - 19. až 20 storočie
Staroveký šerm
Za základ európskeho šermiarskeho majstrovstva môžeme určiť grécku a rímsku vojenskú vyspelosť. Starovekí bojovníci tých čias boli vynikajúcimi šermiarmi. Ich výcvik začínal už od útleho detstva.
V starom Grécku bola mládež systematicky vychovávaná ku všeobecnej fyzickej zdatnosti a veľmi intenzívne cvičila boj s krátkym mečom. Ich schopnosti potom boli využívané vo vojsku, ktorého základom boli ťažké jednotky pechoty - hopliti. V starogréckom vojsku to bola najpočetnejšia vojenská jednotka. Títo vojaci pochádzali s rodín, ktorá si mohla dovoliť zaobstarať vcelku drahú zbroj - hoplonu. Práve od názvu zbroje pochádza názov tejto bojovej jednotky. Základom hoplonu bol bronzový pancier, skladajúci sa z predného a zadného dielu. V neskoršom období sa začína používať aj pancier pozostávajúci z kovových doštičiek pripevnených na koženom podklade. Na hlavách nosili hopliti ťažké helmy s vysokým hrebeňom a chocholom. Boli to takzvané koryntské helmy. Neskôr začali hopliti používať aj tzv. iónske helmy, ktoré sa vyznačovali pohyblivými časťami chrániacimi líca. Nohy boli ukryté za bronzovými chráničmi. Vo výbave hoplitov bol aj veľký okrúhly štít, na ktorom sa vynímal osobný znak každého hoplita. Ich hlavnou zbraňou bola kopia dlhá 2,5 m. Pobočnou zbraňou bol krátky rovný meč. Celá ich výstroj a výzbroj vážila necelých 30 kg. Práve pre túto záťaž mal každý hoplita otroka, ktorý nosil a staral sa o jeho výstroj. Hopliti boli zoradený do 8 rád hlbokej formácie nazývanej falanga. V bojovom postavení bolo vidieť iba pri sebe zrazené štíty a helmy s vlajúcimi chocholmi. Falanga sa po priblížení k nepriateľovi rozbehla poklusom a rozrazila nepriateľský šík. Po rozrazení nepriateľskej formácie hopliti použili krátke meče na dokonanie zkazy v nepriateľských radoch. V boji muža proti mužovi využili šermiarske schopnosti, ktoré im boli vštepované od detstva. Už v tej dobe existovali prví profesionálni učitelia šermu. Najväčší rozvoj aj využite zaznamenal šerm antického obdobia v rímskej ríši. V školách šermu tohto impéria sa pripravovali bojovníci predovšetkým na boje poriadané na rôznych oslavách. Cvičenými bojovníkmi boli väčšinou zajatci či väzni, neskôr aj otroci. Čím viac boli obľúbenejšie zápasy, tým stúpala hodnota otrokov vycvičených v šermiarskom majstrovstve. Ich sláva bola základom vytvorenia samostatnej kasty bojovníkov otrokov. Bola známa ako kasta gladiátorov. Toto pomenovanie je odvodené od meča gladius, ktorý gladiátori používali. Okrem meča však používali množstvo iných a veľmi rozmanitých zbraní. V neskoršom období boli poriadané aj boje gladiátorov proti rôznym divým zvieratám. Boje občas prebiehali aj na vodnej ploche na malých lodiach. Gladiátori sa podľa svojej výzbroje delili na triedy zvané familiae. Boli to napríklad Sammiti používajúci samitskú výzbroj: krátky meč, pozdĺžny štít, prilbu s priezorom, kovovú holeň či rukávy. Inou skupinou boli Retirati, vybavení sieťou a trojzubcom. Ďalej tu boli Thrákovia, používajúci zakryvený meč a okrúhly štít. Jazdci boli v zatriedení medzi Equitesov a ťažkoodenci mali názov Boplomachi. Zo začiatku boli gladiátorské zápasy konané na námástiach, až nakoniec ich popularita vzrástla tak, že sa dostali až do rímskeho Kolosea. Začiatok súboja gladiátori vždy začínali známym pozdravom "Ave caesar, morituri te salutant!", teda v preklade "Buď zdravý cisár, idúci na smrť Ťa zdravia." Pokiaľ bol gladiátor porazený a ostal na žive, mohol poprosiť o milosť. Víťaz čakal na pokyn z hlavnej tribúny. Palec vztýčený dohora znamenal milosť, palec obrátený k zemi značil smrť. Kvalita bojových schopností gladiátorov sa ukázala v slávnom Spartakovom povstaní, počas ktorého gladiátori dokázali poraziť aj rímske légie. Skazou gladiátorov boli nezhody v ich vlastných radoch. Spartakus padol v boji a 60 000 gladiátorov bolo ukryžovaných popri rímskej ceste via Appia. V tých časoch bol však kladený dôraz aj na výcvik pravidelných vojsk Ríma. Flávius Vegetius popísal šerm rímskych vojsk takto: Rímski legionári útočili prv na dreveny kôl, potom otupenými mečmi útočili navzájom jeden na druhého a až potom dostali ostré meč, ktorých strata sa prísne trestala. Umenie šermu museli ovládať občania Rímu vo veku od 17 do 45 rokov. V týchto rokoch totiž trvala ich vojenská povinnosť. Výzbroj pravidelnej rímskej armády tvorili dve skupiny zbraní: obranná arma, a útočná tela. Arma sa skladala z kovovej prilby cassis, alebo koženej helmy galea. Panciere sa delili na tri základné typy: šupinatý pancier lorica squamata, krúžkový pancier lorica hamata a pancier z úzkych kovových pásikov pospájaných koženými remienkami lorica segmentata, ktorý sa používal najčastejšie. Tela sa skladal z ťažkej kopie pillum, meča gladius a dýky pugio. Kopia bola dlhá okolo 2 metrov a hrot bol dlhý 60 - 100 cm. Tieto kópie mali spätný hák, ktorý zabraňoval vytiahnutiu kopie z rany. Iné kópie mali iba z časti zakalený hrot a ten sa po vniknutí do štítu ohol, čo zabránilo súperovi v ďalšom používaní štítu. Rímske meče mali krátku, ale pádnu čepeľ s obojstranne nabrúseným ostrím a hrotom. Ich dĺžka bola okolo 70 cm a šírka od 4 do 5 cm. Záštitná priečka bola krátka a rovná. Meč sa nosil v drevenom púzdre na pravej strane, tak aby nezavadzal štítu. Na ľavom boku nosili meč dôstojníci, ktorý nepoužívali štít. Podobne ako v Grécku aj v Ríme existovala jednotka podobná falange s názvom acies. Išlo o obdĺžnik o hĺbke 6 mužov a dĺžke 500 až 1000 mužov. Najmladší a najsilnejší muži stáli vpredu a nazývali sa hastati, za nimi stáli starší bojovníci ? principes, poslednou časťou boli najstarší občania ? triari. Slabinou tohto bojového útvaru boli boky a tyl, na čo Rimania doplatili pri bojoch s Hanibalom.
Po rozpade rímskej ríše v roku 476 nastal všeobecný úpadok šermiarského remesla i kultúry.
Žiaľ žiadna učebnica z tohto obdobia sa nedochovala, preto spôsob šermu môžeme len odhadovať na základe používanej výzbroje. Môžeme teda odhadnúť, že boj sa odohrával na krátku vzdialenosť a medzi požívané techniky patrili predovšetkým krátke a rýchle výpady, ktoré boli kryté štítom, rôzne pretlačovanie a odhadzovannie či navalovanie sa na súpera.
S určitosťou však môžeme povedať, že vtedajší bojovníci boli naozaj vynikajúci šermiari, s veľkou vojenskou praxou. Podobný záver vyplýva aj zo starých báji a básní klasikov, kde vedľa odvahy, statočnosti a bojového umenia sa dočítame aj o hrdinských súbojoch známych bojovníkov, o ich nezraniteľnosti a technickej vyspelosti pri ovládaní zbrane.
Stredoveký šerm
Nasledovníci rímskych dobyvateľov síce z časti prebrali bojovú techniku Ríma, ale živelný postup a vedenie boja Germánov sa nedá kvalitatívne zrovnať s organizovaným spôsobom vedenia boja v Cézarovych dobách. Žiadny pravidelný bojový výcvik sa neprevádzal a na jeho miesto nastúpila prirodzená dravosť, bojová improvizácia a stratégiou bolo prekvapenie súpera a riziko.
Prvé stopy šermu v tomto obdobý môžeme nájsť už v 4. storočí nášho letopočtu u Gótov, kde sa praktikovali takzvané "božie súdy" , ktoré časom prerástli do osobných súbojov.
Centrum vojenskej moci sa presťahovalo z Ríma do ríše Franskej, ktorej vládol kráľ Karol Veľký. Počas jeho vlády zaznamenáva šerm určitý rozvoj svojej kvality, čo môžeme vypozorovať na základe dochovaných mečov z tej doby. Kládol sa síce dôraz na rýchlosť, ale boj väčšinou rozhodovala sila. O tom svedčia aj Staronemecké eposy píšuce o strašných úderoch do heliem a štítov. O technike ovládania zbrane však mlčia. Zbrane v tomto období boli veľmi cenné, preto bojovníci na krytie používali predovšetkým štíty. Taktika boja zrejme spočívala v tom, že bojovník sa snažil predovšetkým zničiť súperovy štít. Až do 13. storočia mali nevýrazne hroty, pre to môžeme odhadnúť, že sečné techniky boli uprednostňované pred bodnými. Pomerne veľkú váhu týchto zbraní ma na svedomí ich nie príliš vysoká kvalita. Okrem meča a štítu sa požívali aj kopie, luk a šípy. Nosili sa kožené košele prešité kovovými platničkami a krúžkami, kapuce a suknice z tohto materiálu. Na hlave bola posadená jednoduchá kuželovitá prilba s krytom nosu.
Počas krýžovych výprav sa kresťanskí rytieri stretávali s veľmi vyspelým nepriateľom. Ich zbrane i zbroje sa navzájom ovplyvňovali v ďalšom vývoji. Rozšírila sa drôtená košeľa a krúžkova zbroj, ktoré dobre chránili proti šípom i sekom. Toto zase viedlo k zväčšovaniu váhy mečov a k zvyšovaniu priebojnosti strelných zbraní - tak vznikajú mechanické kuše. Účinnosti zbraní sa čelilo zlepšovaním panciera až do hranice únosnosti, takže v 14. storočí sa stretávame s celokovovým brnením s váhou až 40 kg, ktoré chránilo celého rytiera aj keď pri tom znižovalo obratnosť bojovníka. V tejto dobe vplyvom južnej časti Francúzka ustupuje hrubé a nevychované správanie a nastupuje rytierska zdvorilosť. Príprava mladého rytiera začínala zhruba v jeho 7 rokoch. Vtedy mladý šľachtic nastúpil službu ako páža u niektorej vplyvnej dámy či bohatého šľachtica. Takto sa im dostalo výchovy v oblastiach dvorného chovania, kultúry, hygieny, hudby, tanca či kultivovanosti reči, ale predovšetkým sa kládol dôraz na znalosť rytierskych zvykov a heraldiky. V tomto období sa ešte neučili v bojovom umení, ale dokázali ovládať luk, kušu i oštep pre lovecké potreby . Zhruba vo veku 14 rokov sa stával panošom. Tu sa už ku koncu tohto obdobia začali učiť používať zbrane. Chodil so svojim pánom do boja, staral sa mu o výstroj a bez jeho zvolenia sa nesmel účastniť boja. Rytier učil panoša predovšetkým hlavnú bojovú dovednosť rytiera - súboje na koni. Umeniu šermu sa učili od starších zbrojnošov či panošov. Odbornosť týchto učiteľov vychádzala predovšetkým z ich vlastných skúseností nadobudnutých v bojoch. Do 15. storočia nie sú žiadne záznamy o nejakej systematickej škole šermu. Pasovanie za rytiera mohol panoš dosiahnuť statočnosťou preukázanou v boji alebo na turnaji. Patrónom rytierov bol svätý Juraj, známy ako zabíjač drakov. Pri ceremónii pasovania za rytiera si mladý muž pokľakol a pasujúci rytier ho tri krát udrel plochou stanov meča po pleci. To znamenalo: "Príjmi tieto údery s pokorou a bez odplaty, ale už žiadne ďalšie." Potom bol mladý rytier opásaný zlatým či pozláteným pásom a panoš mu pripol ostrohy, ktoré boli darom od jeho patróna.
Dvorní rytieri nikdy nebojovali s mečmi na koňoch. Boj s mečmi nasledoval až po strete koňmo s kópiami, potom čo sa rytieri ocitli na zemi. V prípade. že zlomili obe svoje kópie, a pri tom nespadli s koňa, zliezli z nich a pokračovali v boji na zemi.
Rast kvality ocele viedol k nárastu produkcie a obľube šermu mečom. Postupne sa vyvinul meč s predĺženou rukoväťou známy ako jeden a pol ručný a meč obojručný ktorý zažil svoj rozkvet hlavne v 15.storočí u mestskej pechoty.
V starom zákonníku Sachsenspiegel - Saské zrkadlo sa vyžaduje aby účastníci božieho súdu bojovali bez pancieru. Preto bolo treba dobre ovládať boj mečom, aby bojovník vedel nielen útočiť, ale i kryť súperove výpady. Šerm postupne získaval na popularite medzi šľachtou a mešťanmi. Šermovalo sa pri rôznych slávnostiach. Prijímali sa rôzne výzvy. Šermovalo sa podľa prísnych pravidiel, cvičnými zbraňami, ale bez akých koľvek chráničov.
Od 15. storočia sa vytvárali šermiarské cechy, v ktorých sa združovali šermiarský učitelia i žiaci. Medzi najznámejšie patrilo Bratstvo svätého Marka so sídlom vo Frankfurkte nad Mohanom.
Ale najväčšiemu obdivu a popularite sa tešil šerm v období renesancie.
Renesančný šerm
Obrat bojovej taktiky spôsobilo predovšetkým rozšírenie účinnejších palných zbraní. Ťažkoodencov už ich brnenie neochránilo a tak stráca svoj zmysel. Kovové brnenie pokrývajúce telo bojovníka sa postupne zmenšuje a ostáva len na najdôležitejších miestach ako hruď a hlava. Odľahčenie brnenia viedlo k zlepšeniu pohyblivosti, ale tiež spôsobilo odľahčenie zbrane a zlepšenie jej ovládateľnosti, čo bolo predpokladom k vývoju precíznejšej techniky šermu. Takýto vývoj sa však neodohral za pár dní. Od prvého vojenského použitia strelného prachu (pravdepodobne v roku 1346 v bitke pri Kreščaku), trvalo skoro 150 rokov, kým ťažkoodení rytieri zmizli z bojových polí.
V tomto období sa objavujú prvé publikácie o šerme, v ktorých sa môžeme dozvedieť o úrovni, technike a význame šermu v týchto dobách. K tomuto javu prispel aj vynález kníhtlače pána Guttenberga v roku 1474. Skoršie práce o šerme sú skôr iba jednoduché obrazové rukopisy bez podrobnejšieho textového doprovodu.
Vtedajší šerm môžeme rozdeliť podľa krajiny v ktorom sa ten ktorý typ šermiarskej techniky zrodil a rozvinul. Rozoberieme si ho však postupne v jednotlivých kapitolách.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
